z Veľkého Zálužia, nar. 1898 – zom. 1989

Mal obrovské hudobné nadanie, virtuóz, mal rešpekt u znalcov i u prostých poslucháčov. Narodil sa 3. apríla 1898 v Cabaji-Čapore. Celý život musel ťažko pracovať na roli. Do školy chodil krátko. Spolu s rodinou sa často sťahoval z miesta na miesto, hľadajúc ľudskejšie podmienky pre život. Spomínal však, že napriek chudobe, niekedy bývalo aj u nich veselo. v sobotu večer, či v nedeľu popoludní, keď otec hrával na gajdách susedom do tanca. Zvuk gájd sprevádzal život Jozefa Antalíka od útlej mladosti. Keď mal 12 rokov zhotovil si gajdičku z ražnej slamy.

Pred prvou svetovou vojnou bola v okolí Nitry ešte živá tradícia gajdošskej hudby. Gajdoši boli v Malých Janíkovciach, v Dolných Krškanoch, v Mojmírovciach, v Komjaticiach i v Párovských Hájoch. V tomto období sa Jozefovi veľmi páčila harmonika, na ktorej hrával jeho starší brat, neskôr aj vynikajúcim heligonkár. Ku gajdám sa dostal, keď mal 25 rokov, po tom ako pri žatve v Senci dostal zápal očí a oslepol (po šiestich rokoch sa mu zrak trochu zlepšil). Hrať sa naučil od otca a staršieho brata Michala, ale aj od Svitáča, Gráca, Vlasáka a Stranáka – od gajdošov z okolitých obcí. Po piatich rokoch učenia začal aktívne gajdovať na hodoch, fašiangových zábavách a na svadbách. Zarábal si na existenciu pre seba, pre svoju rodinu – manželku a dcéru, s pomocou ktorých mohol vždy rátať.  Gajdy boli zdrojom jeho príjmu. Z ušetrených peňazí si dokonca postavil domček vo Veľkom Záluží

Po vojne veľa cestoval. Mnohokrát vystupoval v Strážnici, Strakoniciach, Východnej, Prešove, Martine, Tekove, Detve, Topoľčanoch a Nitre. Za svoju hru na gajdách dostal mnohé ceny.

Jozef Antalík bol posledným profesionálnym gajdošom na území Slovenska. Mal úžasnú invenciu, výnimočné rytmické cítenie a vysoký stupeň technickej virtuozity.